Ďakujem všetkým minulým, prítomným aj budúcim návštevníkom tohto blogu. Po dlhšej odmlke som začal pracovať na novom blogu, takže ak vydržíte ešte chvíľku moju neaktivitu, čoskoro uzrie sveta nový blog, hlavne po dizajnovej stránke, chystám nejaké novinky, ale ostatné sa nechajte prekvapiť…
Pesnička z kultového filmu Diskopříběh z roku 1987. Celý film vierohodne vystihuje život dospievajúcich a táto pesnička vystihuje presne čo práve pociťujem v poslednom období. Niekedy je zbytočné písať o tom čo prežívame. Jedna pesnička to vie vyjadriť za mňa…
Edo bol správny chlapík,
práve takých svet potrebuje viacej.
Spoznal som ho počas ročnej práce v nočnom bare.
Ja som umýval poháre v bare,
on umýval taniere v kuchyni.
Občas som pomáhal s miešanými coctailami
a on vypomáhal kuchárovi.
“Plato Criolo Edy!” Čítať ďalej… »
Ten neuprosný pocit vrátiť čas.
Živé spomienky sa mračia pred očami,
a znovu prežívame tie príjemné chvíle
navždy zapísane v našom vedomí.
Tak silno si potichu želáme aby ten sen znovu ožil.
Stal sa aspoň na malú chvíľku znova skutočným.
Melódie letných tónov,
horúce slnko sa vlní nad nekonečnou dialnicou
a štyri kolesá nášho tátoša sa valia púšťou.
Nádych rokov minulých
a tvoj úsmev sa odráža v bočnom zrkadle.
Noha plyn neopúšťa ako vášeň našu lásku
a spolu sa rútime nostalgickými spomienkami preč z reality.
V slepej nádeji, že som ťa našiel,
spoznal a zamiloval sa.
Husté čierne vlasy lemovali tvoje úzke čelo
a modré očí ukradnuté z lagúny mi otvárali
cestu do tvojej duše.
Spolu sme prežili leto,
ovocné kokteily pili plnými dúškami,
opalovali na slamených lehátkach.
Voda v bazéne sa odrážala do našej záhrady
a odlesky slnka na tmavých sklách okuliarov.
Prečo mám nostalgické spomienky?
Celé telo zamrzne v krátkom príbehu.
Tak silné pocity, oči sa privrú - myseľ otvorí.
Ako nazoaj.
A ja mám chuť prežívať príjemné nostalgické príbehy,
ktoré som nikdy nežažil, neprežil.
Iba precítil v mojej fantázii. Skutočnej fantázii.
Autor: Patrick Gireth
Prvé jarné lúče cítim v kostiach už dlhšiu dobu, no nenašiel sa ešte nikto, kto by ma bral vážne. Deje sa so mnou niečo veľmi zvláštne a neopísateľné. Všetko je spôsobené naklonením slnečnej energie konečne na moju stranu. Čítať ďalej… »
Obyčajný večer v stredu večer som si pomyslel,
premíéra česko-slovenského filmu to ale úplne zmenila.
Plná sála osobností, hercov, producentov, režisérov a iných umelcov,
striebristé odlesky fotoaparátov,
všetky kreslá zaplnené osobnosťami.
Premíera.
Po filme nás čakala recepcia v malom - útlom bare na rohu Zelenej ulice.
Po odovzdaní vstupenky sme nevedeli čo nás čaká…
Chvíľku bolo plno, potom prázdnejšie,
dve fľaše červeného padli rýchlejšie ako sme čakali,
smotánka všade okolo nás, pseudo-umelci pomyslel som si.
Len pritakávali, prikivovali, naškrobené úsmevy
a ja som kontroval pohár za pohár s mojim,
minulým, terajším a aj budúcim kolegom, kamarátom, spolužiakom…
Len opodiaľ, sedel unudený, skutočný umelec.
Asi meter od nás. Pán herec!
“19:30 dopiť a ideme domov…”
Naznačil, že spoločnost mu nevyhovuje a radšej by sedel pri nás.
Pán Gabula, vedel čo robí.
Ostatní to samozrejme nepochopili,
a my opodial sme dojedali ďalší tanier švédského stola,
dopíjali ďaľšie víno a…
…a všetci si priali byť mladí ako my,
nepoškrvení ako my a sedieť s nami, aj pán Gabula…
Neskúsení, plní zážitkov, nápadov sme pili pohár za pohárom,
bleskom nás snímali,
snívali sme o tom ako raz budeme umelcami,
ako nás budú všetci obdivovať…
A nakoniec sme odišli, pardón - utiekli bez zaplatenia,
ako naozajstní umelci,
so smiechom na srdci, s úsmevom na duši
po dvoch flašiach vína,
v nálade, v dobrej, neuveriteľnej dobrej nálade…
Páni umelci…
Budúci umelci…
Autor: Patrick Gireth
Neviem si to vysvetliť, skoro ako človek
stále nad tým rozmýšlam,
prečo ma vlastne ľudia majú radi.
Je zaujímavé, že ľudia ma berú aj keď ma poznajú menej,
deň, týňdeň, mesiac…
Barbora, Lucia, …
Ale volajú mi a prídu za mnou aj ľudia,
čo ma poznajú dlhšie.
Oľga, Norika, Dominika,…
Nechápem.
Nie som ničím vynimočný,
nič extra, nič neobviklé.
Aj tak mi dôverujú, usmejú sa na mňa,
vymenia pár slov a veria mi.
Čím som si to zaslúžil, že sa ľudia takto správajú ku mne.
Soňa.
Moja jedína pravá láska, čo sa rozprchla.
Čím som si to zaslúžil, že sa ľudia bavia so mnou.
Zuzka, Katka, Dáša,…
Nezabudnuteľné kamarátky.
Pripádám si ako neskutočný šťastlivec,
že mám okolo seba ľudí, ktorí do mňa vkladajú kúsok dôvery.
Som skoro ako alah pre moslimov.
No stále neviem, čím to je.
Som len zbabelá ovečka,
človek bez srdca,
bez citov
chrapúň, imbecil, hajzel…
Aj tak si moje srdce získa to vaše.
Aj tak vám ďakujem za dôveru, úsmev a pochopenie.
Aj tak to nikdy nepochopím, prečo je to práve tak.
Danka, Janka, Miša, Natália, Ivana, Nikola, Diana,…
Autor: Patrick Gireth
