Edo bol správny chlapík,
práve takých svet potrebuje viacej.
Spoznal som ho počas ročnej práce v nočnom bare.
Ja som umýval poháre v bare,
on umýval taniere v kuchyni.
Občas som pomáhal s miešanými coctailami
a on vypomáhal kuchárovi.
“Plato Criolo Edy!” Čítať ďalej… »

Ten neuprosný pocit vrátiť čas.
Živé spomienky sa mračia pred očami,
a znovu prežívame tie príjemné chvíle
navždy zapísane v našom vedomí.
Tak silno si potichu želáme aby ten sen znovu ožil.
Stal sa aspoň na malú chvíľku znova skutočným.

Melódie letných tónov,
horúce slnko sa vlní nad nekonečnou dialnicou
a štyri kolesá nášho tátoša sa valia púšťou.
Nádych rokov minulých
a tvoj úsmev sa odráža v bočnom zrkadle.
Noha plyn neopúšťa ako vášeň našu lásku
a spolu sa rútime nostalgickými spomienkami preč z reality.

 V slepej nádeji, že som ťa našiel,
spoznal a zamiloval sa.
Husté čierne vlasy lemovali tvoje úzke čelo
a modré očí ukradnuté z lagúny mi otvárali
cestu do tvojej duše.

Spolu sme prežili leto,
ovocné kokteily pili plnými dúškami,
opalovali na slamených lehátkach.
Voda v bazéne sa odrážala do našej záhrady
a odlesky slnka na tmavých sklách okuliarov. 

Prečo mám nostalgické spomienky?
Celé telo zamrzne v krátkom príbehu.
Tak silné pocity, oči sa privrú - myseľ otvorí.
Ako nazoaj.
A ja mám chuť prežívať príjemné nostalgické príbehy,
ktoré som nikdy nežažil, neprežil.
Iba precítil v mojej fantázii. Skutočnej fantázii.

Autor: Patrick Gireth

Obyčajný večer v stredu večer som si pomyslel,
premíéra česko-slovenského filmu to ale úplne zmenila.
Plná sála osobností, hercov, producentov, režisérov a iných umelcov,
striebristé odlesky fotoaparátov,
všetky kreslá zaplnené osobnosťami.

Premíera.

Po filme nás čakala recepcia v malom - útlom bare na rohu Zelenej ulice.
Po odovzdaní vstupenky sme nevedeli čo nás čaká…
Chvíľku bolo plno, potom prázdnejšie,
dve fľaše červeného padli rýchlejšie ako sme čakali,
smotánka všade okolo nás, pseudo-umelci pomyslel som si.
Len pritakávali, prikivovali, naškrobené úsmevy
a ja som kontroval pohár za pohár s mojim,
minulým, terajším a aj budúcim kolegom, kamarátom, spolužiakom…

Len opodiaľ, sedel unudený, skutočný umelec.
Asi meter od nás. Pán herec!
“19:30 dopiť a ideme domov…”
Naznačil, že spoločnost mu nevyhovuje a radšej by sedel pri nás.
Pán Gabula, vedel čo robí.
Ostatní to samozrejme nepochopili,
a my opodial sme dojedali ďalší tanier švédského stola,
dopíjali ďaľšie víno a…

…a všetci si priali byť mladí ako my,
nepoškrvení ako my a sedieť s nami, aj pán Gabula…

 Neskúsení, plní zážitkov, nápadov sme pili pohár za pohárom,
bleskom nás snímali,
snívali sme o tom ako raz budeme umelcami,
ako nás budú všetci obdivovať…

A nakoniec sme odišli, pardón - utiekli bez zaplatenia,
ako naozajstní umelci,
so smiechom na srdci, s úsmevom na duši
po dvoch flašiach vína,
v nálade, v dobrej, neuveriteľnej dobrej nálade…

Páni umelci…
Budúci umelci…

Autor: Patrick Gireth

Neviem si to vysvetliť, skoro ako človek
stále nad tým rozmýšlam,
prečo ma vlastne ľudia majú radi.
Je zaujímavé, že ľudia ma berú aj keď ma poznajú menej,
deň, týňdeň, mesiac…
Barbora, Lucia, …

Ale volajú mi a prídu za mnou aj ľudia,
čo ma poznajú dlhšie.
Oľga, Norika, Dominika,…
Nechápem.

Nie som ničím vynimočný,
nič extra, nič neobviklé.
Aj tak mi dôverujú, usmejú sa na mňa,
vymenia pár slov a veria mi.

Čím som si to zaslúžil, že sa ľudia takto správajú ku mne.
Soňa.
Moja jedína pravá láska, čo sa rozprchla.

Čím som si to zaslúžil, že sa ľudia bavia so mnou.
Zuzka, Katka, Dáša,…
Nezabudnuteľné kamarátky.

Pripádám si ako neskutočný šťastlivec,
že mám okolo seba ľudí, ktorí do mňa vkladajú kúsok dôvery.
Som skoro ako alah pre moslimov.
No stále neviem, čím to je.
Som len zbabelá ovečka,
človek bez srdca,
bez citov
chrapúň, imbecil, hajzel…

Aj tak si moje srdce získa to vaše.
Aj tak vám ďakujem za dôveru, úsmev a pochopenie.
Aj tak to nikdy nepochopím, prečo je to práve tak.

Danka, Janka, Miša, Natália, Ivana, Nikola, Diana,…

 

Autor: Patrick Gireth

Po ťažkých prebdených nociach v práci,
v baroch tretej cenovej a nočnými prechádzkami
starým mestom tackajúc sa po veľa pivách
a veľa slivkách a iných veľa liehových destilátoch
som konečne po dlhom, veľmi dlhom čase
zas raz sám doma. Sumarizujem predošlé obdobie,
snažím sa spomenúť na všetky nové známosti
no mená sa mi vytrácajú, aj okolnosti za akých sme sa spoznali
a ostávajú len kalné obrysi tvárí.
Sú dve hodiny v noci
a ja namiesto dobrého spánku tukám prstami do písmen
a namiesto dobre chladeného piva,
ktoré mi ostalo ešte s posledného vébečka som si povedal:
“nechám aspoň jeden deň odýchnuť mojej pečeni”
a práve dopíjam politer nízkotučného kravského mlieka
s piatimi lyžičkami kakaa. “Ja a mlieko?”, neuveriteľné.
A tak sa mi v triezvej hlave prelínajú predošlé večery
a ľudia, miesta a bary, nové známosti.
Zrazu zvoní telefón. Dve hodiny v noci.
“Ahoj ujo, ako sa máš?” 
Stará známosť.
Sporadicky odpovedám.
Ako dobre, že sa ozval konečne niekto na koho meno si aj spomeniem.
Dohodli sme sa na rannej káve a posedení, ja skladám.
Je úžasné že na vás ľudia myslia aj o druhej v noci
a májú toľko odvahy vám zavolať v noci,
chcú vás počuť, pozhovárať sa
a pozvať vás ráno na kávu.

Autor: Patrick Gireth

Dal som sľub sám sebe,
že nenechám nič na náhodu.
Ček raz príde na to o čom je život,
čo chcú ženy, koľko treba vypiť vína,
ako píliť drevo a fúkať do trúbky.

Našiel som v sebe to, čo hľadá každý muž,
no nie každý to nájde
a aj keď nájde nie každý sa tým riadi,
a to že sa tým riadi neznamená, že to dosiahne
viem o pekelnom šťastí, ktoré ma obklopuje.

 Preto sa riadim tajnými znameniami
a zmyslami
a určite viem, že ma dovedú do víťazného konca.
Naplnený poznaním spoznávam o čom je šťastie,
život, ženy a víno…

Autor: Patrick Gireth

…sa skrýva pri mesačnom svite,
keď dvaja mladí ľudia bez zábran
bez hanby a s chuťou žiť
oblečený tak ako ich stvorili
spolu skáču do temnej zátoky.

Pocit eufórie, radosti a šťastia
v nich vyvoláva neobmedzený pocit voľnosti,
pri ktorom aj hviezdy padajú
aby si mohli želať tie najtajnejšie prosby
a oni si aj tak nič neželajú.

…sa skrýva v každom z nás
keď dvaja mladí ľudia bez zábran
bez hanby a s chuťou žiť
oblečený tak ako ich stvorili
spolu ležia pod jednou prikrývkou.

Prečo by si mali niečo priať,
veď sú naplnení šťastím a slobodou,
sledujú slzy svätého vavrinca
a dotváraju akt nesmrteľnosti
ponorený do šera tmavej zátoky.

Autor: Patrick Gireth